Myslím si, že napríklad škrečok zlatý má v škrečkovi džungarskom veľkú konkurenciu.
V posledných rokoch začína byť totižto tento hlodavček veľmi rozšírený v obchodoch, čiže aj v domácnostiach.
Vďaka jeho 9 cm sa zaradil do skupinky trpasličích škrečkov.
Jeho dĺžka života je kratšia ako u škrečka zlatého, sú to približne 2-3 roky.
Na jeho sivohnedom chrbátiku sa tiahne tmavý úhorový pás.
Boky tela, bruško a chvostík sú biele. Vyskytuje sa v dvoch poddruhoch.
Prvý, Phodopus sungorus campbelli, je hnedý až sivý.
Väčšinou sa neprefarbuje do zimnej srsti. Druhým poddruhom je Phodopus sungorus sungorus.
Jeho srsť je akoby zimná. Má bielu, prípadne svetlosivú farbu s tmavším pásom.
Oba poddruhy škrečka džungarského sa v prírode vyskytujú v Kazachstane, Altaji, západnej Sibíri a v Mongolsku.
Živí sa nielen semenami, ale požiera i rozličný hmyz a húsenice.
V zajatí ich môžeme chovať aj v pároch.
Mláďatá sa kotia holé a slepé no už na 10.deň sú osrstené a na 11. deň sa im otvárajú očné mihalnice.
Škrečky džungarské upadajú do zimného spánku len pri dlhodobejšom ochladení.
Ku kupovanému krmivu pridávame aj ovocie a zeleninu.

Tento hlodavec žijúci vo voľnej prírode dosahuje 20-35 cm a aj s jehou váhou 200-500 gramov o ňom môžeme povedať,
že patrí medzi najväčšie hlodavce. Charaktersitické je preň jeho pestré sfarbenie.
Koncom augusta upadajú škrečky poľné do zimného spánku, ktorý je však prerušovaný, aby sa mohli najesť zo svojich zásob.
Napriek nim však škrečok cez zimu stráca asi tretinu svojej celkovej hmotnosti.
Samičke sa rodí 4-12 mláďat, no tento počet veľmi rýchlo klesá. Aj preto je škrečok poľný vyhlásený za chránený druh !

Tento škrečok je najmenším žijúcim škrečkom, čím robí spoločnosť škrečkovi džungarskému v jeho trpasličej skupine.
Jeho veľkosť je len 5,5 cm a dĺžka ochlpeného chvosta 5-10mm.
Má robustné, no malé a krátke telíčko, veľkú, no krátku hlavičku a malé,okrúhle a len slabo ochlpené ušnice.
Nohy sú krátke, chodidlá osrstené. V zime mu srsť bledne.
Žije v Mongolsku, Rusku v oblasti susediacej s Mongolskom a v severnej Číne.
Vyhýba sa vegetácií so súvislým porastom.
Vyhrabáva si diery hlboké 500-1000mm, ktoré vyúsťujú do rozšírených komôr a vystieľa siich srsťou.
Dožíva sa okolo 2 rokov (môj sa dožil až 3).
Na chov v domácnosti je vhodný. Neodporúčam ho však veľmi neskúseným a malým chovateľom, kvôli jeho rýchlosti a vrtkosti.
Mohlo by sa totiž to stať, že sa vám vyšmykne a spadne z väčšej výšky, čo môže spôsobiť jeho zranenie či dokonca smrť.

Škrečok Zlatý je rozšírený západne od Kaspického mora a v oblasti, ktorá leží medzi Kaspickým a Čiernym morom.
Je veľký asi 15cm a dožíva sa od 2 do 4 rokov. Pri škrečkovi zlatom existuje veľa farebných mutácií.
V roku 1839 objavil zoológ George Waterhouse škrečka zlatého v blízkosti mesta Alepoo.
Pomenoval ho Cricetus auratus, čo znamená, škrečok zlatý.
Takmer až o sto rokov neskôr sa podarilo profesorovi Aharoniovi zo zoologického oddelenia Univerzity v Jeruzaleme
odchytiť prvého živého zlatého škrečka. V hlbokej nore našiel matku s asi 12 mláďatami, z ktorých prežili len tri.
Keďže sa rýchlo rozmnožovali, koncom roka ich žilo v zajatí už okolo 300.
Škrečkovia dostali dodnes platné označenie: Mesocricetus auratus, škrečok zlatý stredný. ,,Stredný" preto,
lebo sú menší ako škrečok poľný (Cricetus) a väčší ako trpasličie škrečky (Cricetulus).
Po roku 1945 sa stali najobľúbenejšími domácimi miláčikmi aj v Európe.

Patrí do rodu sivých škrečkov (cricetulus).
Sú to hlodavce s typickým štíhlym telom dlhým 8 - 12,5 cm.
Rozoznávacím znakom tohto rodu je neosrstený chvost dlhý 25 - 106 mm.
Ušnice sú krátke, pokryté hustými jemnými chĺpkami.
Oči nie sú výrazne vypuklé ako pri džungarských škrečkoch, ale sú stredne veľké.
Povrch tela je sivý alebo tmavožltý, bruško je svetlosivé alebo biele.
Dĺžka života je približne ako u škrečka zlatého 2 - 3,5 roka.
Škrečok Čínsky obýva stepi, lesostepi i polopúšte severnej Číny.
Je to hlodavec s typickou súmračnou aktivitou. Cez deň sa ukrýva z jednoduchých dierach.
Živí sa semenami rozličných rastlín, ale skonzumuje i veľa hmyzu.
 

Škrečok Medvedí vo všeobecnosti nie je pokladaný za plemeno škrečkov.
Je to iba varianta škrečka sýrskeho. Má dlhú jemnú srsť, ktorá môže dosahovať dĺžku až 3cm.
Štandardný škrečok medvedí by mal mať jednofarebnú srsť.
Biela farba srsti vyzerá najkrajšie ale zároveň sa ľahko zašpiní a bude žltá.
Tohoto škrečka musíte pravidelne česať. Často sa mu do srsti zapletú piliny.
Ak má škrečok medvedí príliš špinavú alebo zlepenú srsť, ostrihajte mu ju. Potom dorastie.

Škrečok Campbellov ( Phodopus Sungorus Campbelli ) je zvrchu sivohnedý s
výrazným čiernym pruhom, ktorý sa tiahne uprostred chrbátiku. Narozdiel od
škrečka Džungárskeho sú prúžky oddelujúce svetlé sfarbenie bruška od
tmavšieho chrbátiku takmer nerozoznateľné, alebo dokonca chýbajú. Na zimu
škrečok Campbellov nebelie (nemá zimnné sfarbenie), ale v zajatí sa vyskytla
už celá rada farebných mutácií, uvádzaných do obchodu so zvieratami pod
najrôznejšími, často matúcimi názvami. Takisto ako škrečky Džungárske sú
škrečky Campbellové vzájomne veľmi toleratní a žijú často v malých skupinách.
Nanešťastie sa už tiež nedá hovoriť o ich znášanlivosti k chovateľovi, pretože
väčšina z nich neváha použiť ostré zúbky, pokiaľ sa im zdá, že je ich bezpečnosť
ohrozená. Pre svoju spoločenskú povahu je u znalcov obľúbený. Samček je
vyslovene polygamný a rád sa obklopuje viacerými samičkami. Ku konfliktom
v takejto skupine nedochádza ani po narodení mláďat. Samice sa o ne starajú
spoločne a nie je výnimkou, že si navzájom pomáhajú aj pri dojčení.

Škrečok Panda je úplne nové plemeno škrečka.
Je trochu podobný myši ale aj škrečkovi džungarskému. Jeho tradičná farba je čierno-biela alebo hnedo-biela.
Je dosť veľký, môže mať až 25-30 centimetrov. Má veľmi rád šplhanie.
Dožíva sa asi 4-5 rokov. Je veľmi obľúbený v Česku. Na Slovensku je ich dosť málo.